Monika Kozarec je slovenská ilustrátorka, absolventka Technickej univerzity v Košiciach. V rámci výstavy v Multifunkčnom pavilóne Umelka: centra moderného umenia a komunity, sa autorka rozhodla divákovi predstaviť aj o trošku odlišnú podobu svojej tvorby, než sú jej typické ilustrácie, ktoré tvoria len menšiu časť vystavených diel.

Autorka nás vo výstave prevádza bolestivou a pravdepodobne nikdy celkom nekončiacou cestou poznávania seba samej, vlastného podvedomia a psyché.
„Názov výstavy poukazuje na miesta, kam ľudia zachádzajú neradi. Sú to najmä boľavé, desivé zákutia nášho vedomia, nevedomia a podvedomia. Vďaka terapii som už takýchto svojich miest identifikovala viacero a napriek svojmu osobnostnému pokroku a uvedomeniu potrebnosti sa im vystaviť, sa desím im postaviť. Pre vlastné spracovanie a lepšiu akceptáciu niektorých mojich vnútorných ‚desivých miest‘ pociťujem potrebu ich zachytiť, zhmotniť a ukázať svetu.“

Autorka nás v tejto veľmi intímnej prezentácii svojich prác pozýva nazrieť do tohto procesu. Predstavuje nám prepracované ilustrácie, v ktorých znázorňuje svoj pohľad na rôzne témy a svoj vnútorný svet.
„Pre vlastné spracovanie a lepšiu akceptáciu niektorých mojich vnútorných ‚desivých miest‘ pociťujem potrebu ich zachytiť, zhmotniť a ukázať svetu.“

Predstavuje nám jednak pomerne detailne prepracované ilustrácie, ale aj maľby, či skicovité – surové kresby, pri ktorých nevenuje výraznú pozornosť technickej prepracovanosti, ale ide k úplnej podstate veci. Hoci sa ani pri nich nezaprie autorkin cit pre estetiku a zručnosti profesionálnej výtvarníčky, nedoťahuje ich do tej miery, ako je to u nej bežné pri ilustráciách. Ide o jasný a stručný opis, zrozumiteľné zachytenie konkrétnej situácie či pocitu. Často pôsobia ako vizuálna veta, infografický zápis, komunikácia jazykom ktorý je pre ňu typický - vizuálnym.

V dielach často pracuje so symbolmi, niekedy s voľnými asociáciami, alebo len necháva úplne voľný priechod svojim emóciám. Aj tým sa technicky približuje k tvorbe art brut. Zároveň sú tieto práce akýmsi denníkom, v ktorom sa objavujú dôležité momenty z terapie, odkazy či zobrazenia snov.
„Predstavujem vizuálny denník môjho terapeutického procesu, kde zobrazujem výjavy z mojich snov, ktoré sme analyzovali aj na terapii, symboly plynúce z mentálneho cvičenia voľných asociácií, flashback-y, ktoré prichádzali počas AMDR terapie.“

Témy, ktorým sa autorka venuje, sú najmä emočná deprivácia či emočný hlad, narcistické zranenie, vyhýbanie, potláčanie hnevu, domáce násilie, potreba validácie, depresia, úzkosť, nízke sebavedomie. Na druhej strane však môže divák, práve vďaka ponoreniu sa do týchto diel, odhaliť aj neuveriteľnú silu a odvahu, ktorú si takéto objavovanie vyžaduje.

Pomáha nám uvedomiť si, ako niektoré na prvý pohľad nie často neviditeľné alebo banálne pôsobiace problémy môžu zanechať na človeku výraznú stopu, ovplyvniť jeho fungovanie. V snahe prežiť a ochrániť sa máme často tendenciu naše vnútorné zranenia potlačiť, schovať ich niekam, kam sa k nim nikto nedostane. No tým, že si nedáme priestor ich prebádať, môžu nám spôsobovať ťažkosti, komplikovať vzťahy a zároveň výrazne ovplyvniť naše správanie k iným.

Navštíviť tieto miesta, kam sa nechodí si vyžaduje veľa námahy a energie, ktorá nás vyčerpáva. No zároveň v tom všetkom môže byť aj nádej – na postupné pochopenie, prijatie, uzmierenie. Práve tým, že si dovolíme tieto miesta preskúmať a nechať skryté emócie voľne prejsť.

Autorkina cesta nemá vyslovene jeden šťastný koniec. To, čo vidíme, je zmes bolesti, nechute, strachu, ale aj úľavy, pochopenia a veľkých úspechov. Tým, že nám túto cestu dovolí zdieľať spolu s ňou prostredníctvom svojej tvorby, nám dáva ako divákom možnosť pochopiť, že za správaním mnohých ľudí nemusí byť lenivosť. Motivuje nás k rešpektu k iným, lebo ich príbehy nikdy celkom nepoznáme. Zároveň nám dáva úžasný príklad a inšpiruje nás k našej vlastnej, citlivej a láskavej ceste na miesta, kam sa nechodí.

Kurátorka: Tereza Tomešová