Dorota Kollárová, autorka výstavy, je skutočne magické stvorenie, s bohatým emocionálnym životom, ktorý sa odráža aj v jej obrazoch. V jej tvorbe sa spája schopnosť improvizovať, využíva svoju imagináciu už priamo v procese a hľadá tvary, ktoré sa jej z vrstiev farebných ťahov vynárajú, a zároveň veľká pedantnosť a precíznosť s ktorou dotvára detaily každého diela až do momentu kým s ním nie je celkom spokojná.

Dorka sa vo svojej súčasnej tvorbe venuje rôznym námetom. Inšpiráciu hľadá na rôznych miestach, malebne zachytáva detaily a pohľady na sochárske diela, komponuje do diel secesné prvky, inšpiruje sa farebnými a svetelnými plochami vitráží.

Veľkým vzorom pre ňu je aj tvorba jej dedka, už bohužial zosnulého maliara a grafika Jána Šima-Svrčeka. Jeho dielami sa inšpiruje, no pretvára ich svojim osobitým spôsobom.

Zaujímavá je Dorkina výtvarná technika.  Jej najobľúbenejšou technikou sú akvarelové ceruzky, ktorými vytvára väčšinu diel menšieho formátu. V prípade väčších maliarskych diel na plátne je to najčastejšie akryl, doplnený prípadne sklíčkami či trblietkami, no aj v tomto prípade jemné detaily doťahuje a zvýrazňuje akvarelovými ceruzkami. Okrem toho pracuje často s pastelom, ktorým dokáže vytvoriť veľmi špecifickú, mäkko-semišovo pôsobiacu textúru, ako je v prípade tejto výstavy najlepšie vidieť v diele Tok myšlienok.

Jej miešanie farieb je špecifické, rada s nimi experimentuje, temer vôbec nezostáva pri monochrómosti, práve naopak v jej farebnosti je veľké množstvo kontrastov, ladenie odtieňov komplementárnych farieb. Najistejšie pôsobí jej tvorba práve v abstrakcií, pri ktorej je zobrazený predmet len inšpiráciou vitrážovito rozbitou na drobné farebné plôšky impresie, alebo len ako jasné secesne zahnuté organické línie hrubých ťahov farby.

Názov výstavy, Kaleidoskop duše, veľmi výstižne reprezentuje jej spôsob tvorby. Ako pri kaleidoskope Dorka nachádza vo farebných ťahoch vďaka jej imaginácii a emocionálnemu rozpoloženiu vystupujúce námety, z farebných plôšok skladá tvary znázorňujúce predmety cez jej vnútornú optiku. Jednou z najpodstatnejších funkcií umenia je zapôsobiť na diváka, a poodhaliť tak okoliu jeho vnútorný svet. Nie vždy informáciu, či skôr emóciu, ktorú autor do svojho diela vkladá, musí divák prijať a pochopiť rovnakým spôsobom ako by si to autor želá. To však vôbec neprekáža, a nakoniec keď si necháme  otvorenú myseľ, môžeme pri dielach pocítiť až magický zážitok, aj napriek tomu, že dielo možno nepochopíme takpovediac správne. Ja by som týmto rada Dorku povzbudila, aby takto aj naďalej tvorila a počúvala svoju intuíciu, a nenechala sa zväzovať názormi okolia. Umenie má tú nádhernú schopnosť, zobraziť odtiene reality, ktoré sú takpovediac korením života, a bez ktorých by bol náš život možno o niečo prázdnejší, a Dorka toto dokáže bravúrne.

Bez umelcov, tak ako bez iných povolaní, by sme možno prežili, ale určite by mnoho z nás v takom svete ani žiť nechcelo. Zároveň je pre umelca často veľmi náročné vyjsť takto so svojimi dielami von a ja si to naozaj veľmi cením a cítim pred tým veľkú pokoru, a chcem Vás všetkých vyzvať aby ste naozaj k dielam pristupovali s otvorenou mysľou. Umelec nám vychádza v ústrety, práve tým, že nám poodhaľuje tie najtajnejšie zákutia svojej imaginácie, púšťa nás do svojej duše, svojho vnútorného sveta. Čo viac by nám kto dokázal dať?

​

Mgr. Tereza Tomešová

kurátorka výstavy